Tajomstvo úspešnej výchovy: Namiesto trestov nastavte deťom hranice

Psychologička Monika Augustínová vysvetľuje, ako môžu tresty vo výchove rýchlo zlyhať a narušiť vzťah s dieťaťom, zatiaľ čo stanovenie jasných a dôsledných hraníc podporuje jeho emočnú inteligenciu a dôveru vo vás.

Niekto kričí, dá jednu výchovnú, možno dve, niekto využíva manipuláciu, niekto sociálnu izoláciu (pošle dieťa do izby, či do kúta). Rýchle riešenie, že? Och, len sme zabudli na zrkadliace neuróny. A tak časom naše dieťa začne tieto techniky využívať a keď niečo chce, začne po nás kričať, pretože tak to robíme i my. Keď od dieťaťa niečo chceme, dieťa nás nepočúva alebo začne biť mladšieho súrodenca, pretože aj my využívame fyzickú prevahu nad slabším... a začneme sa točiť v bludnom kruhu... Tak toto naším výchovným cieľom nebolo, že? Tak čo robiť?

Najprv si treba uvedomiť, že nemôžeme nikoho prinútiť robiť, čo chceme, pokiaľ nám záleží na jeho sebaúcte a našom vzťahu s dotyčnou osobou. Môžeme druhému dopomôcť, aby to chcel urobiť sám od seba. To však opisuje empaticky stanovené hranice.

Aký je rozdiel medzi trestom a hranicami?

Hranice:

Dieťa sa správa žiaducim spôsobom aj keď v miestnosti nie je autorita (rodič, učiteľ), pretože dieťa prevzalo hodnoty autority za svoje. Tieto hodnoty sa stali súčasťou jeho identity (to znamená, že sa dieťa s hodnotami stotožnilo a podľa nich koná).

Trest:

Dieťa sa správa žiaducim spôsobom najmä vtedy, keď sa v miestnosti nachádza autorita (rodič, učiteľ). Ako náhle pri ňom autorita nie je, neželané správanie sa opakuje. Hodnoty dieťaťa sú iné ako tie naše (rodičovské, učiteľské). Dieťa sa správa podľa našich hodnôt, keď sme na blízku. No motivácia takéhoto správania je strach z trestu alebo vyhnutie sa trestu. Nejedná sa o správanie, ktoré vychádza z vlastného presvedčenia ako pri hraniciach.

.

Čo treba vedieť o hraniciach?

Treba pamätať na to, že deti rady porušujú hranice a budú ich testovať stále. Je to totiž ich úloha. Pre nás rodičov je dôležité, aby sme boli jednotní a za každých okolností jednali rovnako.

Príklad:

Ak dieťaťu jeden deň zakážem skákať po sedačke, a na druhý deň sa tvárim, že ho po tej sedačke nevidím skákať, pretože už nemám síl po celom dni ho upozorňovať, dieťa bude porušovať hranice častejšie. Naučilo sa, že našu vôľu môže zlomiť a nás obmäkčiť.

Učiť dieťa hraniciam je beh na dlhú trať, ale výsledky sú razantné. Dieťa si zachováva sebaúctu, dôstojnosť, rozvíja sa uňho emočná inteligencia a posilňuje nezdolnosť. Naše hodnoty sa stávajú i jeho hodnotami (internalizujú sa).

Čo treba vedieť o treste?

Jeho odvrátená strana je tá, že aby bol trest účinný, musí sa časom stupňovať. Ak po dieťati často kričím, aby niečo spravilo, ono to na začiatku kvôli strachu z kriku spraví. Časom si na krik zvykne a my budeme musieť kričať viac a častejšie. Časom ani krik nezaberie a tak sa pridajú nadávky, bitka či sociálna izolácia (kľačanie v kúte, zavretie do izby). Niektoré deti sa na tom vzdorovito zasmejú, čím nás ešte viac nahnevajú (v skutočnosti, to ale nie je hnev, čo cítime voči dieťaťu, ale strach zo straty rodičovskej autority). Ten smiech je volanie o pomoc. Takýmto spôsobom sa snaží nezrelé dieťa zachovávať svoju sebaúctu. Keďže mnohí rodičia nevedia, že úsmev, či poznámky typu: „to nebolelo“ sú len nezrelé reakcie, ktorými chráni dieťa svoju osobnosť, nahnevajú sa a v trestoch pritvrdia. Zrazu je tých capnutí viac, zrazu častejšie strácame kontrolu nad sebou a sila „jednej výchovnej“ je výraznejšia až sa s dieťaťom dostaneme do začarovaného kruhu.

Trest je účinný, avšak len na rýchle dosiahnutie cieľa. Z dlhodobého hľadiska trestom zasahujeme sebaúctu, dôstojnosť dieťaťa, nútime ho potláčať emócie a v neposlednom rade, ničíme tým náš vzájomný vzťah s dieťaťom.

Hranice vs. trest na príkladoch

Hranice pri staršom dieťati (4,5 r.)

U nás doma máme pravidlo, že sa k sebe správame láskavo. Znamená to, že po sebe nekričíme, nenadávame si, nebijeme sa, nevysmievame sa a nerobíme niečo, čo sa druhému nepáči. Obe baby pravidlá poznajú a pravidelne si ich pripomíname. Moja staršia dcéra Vika (4,5 r.) si priniesla zo škôlky zopár „krásnych slov“, ktoré doma začala testovať. Prechádza obdobím, kedy je vznetlivá, podráždená a náladová. V minulosti sa stalo, že som sa neovládla a za jej slová ju potrestala capnutím po zadku. Jednoducho som to nezvládla, bola som preťažená, unavená a chcela som to zastaviť.

Čo sa však reálne stalo? Síce som v tom okamihu zastavila drzé správanie môjho dieťaťa, ale prišiel veľký plač. Nie od fyzickej bolesti, ale od toho, že som porušila pravidlo. Cítila som, že som tým narušila náš vzťah. Nakoniec som z toho bola ešte viac unavená, pretože mi trvalo dlhšiu dobu, kým som dcéru utíšila. A čo viac? Svojim správaním som jej dala zlý príklad toho, ako niekoho zastaviť fyzickou silou.

Vedela som, že musím ísť na to inak. Máme predsa hranice, ktoré nás majú chrániť. Keď sme boli obe pokojné a pomerne dobre naladené, porozprávali sme sa:

„Viki, ubližuje mi to, čo hovoríš. (Dôležité je vyjadrenie v prvej osobe, mierim na slová alebo správanie dieťaťa a nie na jeho osobu. To znamená, že nepoviem: Si zlý, ale tvoje správanie bolo zlé. Nepoviem, ublížila si mi, ale to, čo si povedala, mi ublížilo).

Nemôžem ťa prinútiť, aby si rozprávala slušne, môžem však z izby odísť, keď sa ku mne budeš správať neláskavo.“ (Preniesla som zodpovednosť za jej správanie na dieťa. Vhodným nástrojom je vtiahnuť dieťa do riešenia problému. V čase, keď sa toto správanie vyskytovalo častejšie, Viki navrhla, aby som jej ukázala rukami srdiečko, keď sa bude správať neláskavo).

A mne odľahlo.

Toto nám zatiaľ veľmi dobre funguje. Keď začne byť neláskavá, poviem jej, že ma jej tón/slová zraňujú, a že ak v tom bude pokračovať, pôjdem do jej izby. Takto sa napätie nebude vo mne stupňovať a ja mám čas psychicky si oddýchnuť.

Nie všetky dni to ide tak ľahko. Sú dni kedy je toho na mňa veľa a ja zvyšujem hlas a počujem ako rázne hovorím STOP! DOSŤ! No snažím sa pripomenúť si, že ak nechcem aby po mne dieťa raz kričalo, nebudem kričať po nej ani po nikom inom. Snažím sa takéto situácie minimalizovať, a keď nastanú, deti vedia, že to je už moja konečná, a že už naozaj nevládzem. Deti budú stále testovať hranice. Je preto dobré vedieť pomocou rodičovských nástrojov, ako tieto hranice udržať.

Hranice pri mladšom dieťati (1,5 r.)

Julka má zákaz chodiť na stôl ku oknu. Je to však obrovské lákadlo kvôli roletám. Najskôr sme sa porozprávali, čo sa môže a čo nie. Prístup k oknu som jej zamedzila, no ako rastie, rozumovo si vedela dopomôcť. Skúsila som preto na stôl nachystať aktivity, aby ju odlákali, keď príde silný pohnútok. Neskôr som skúsila na stôl umiestniť rádio. To zabralo na dlhú dobu.

Neskôr to začala skúšať znova. Aby som ju nevidela, začala zatvárať dvere. Myslíte, že by tu pomohlo, dať jej na zadok? Na ako dlho by to zabralo, kým by to neskúsila znova?! A čo potom? Dali by ste jej ďalšiu alebo pritvrdili? Alebo by ste ju donekonečna upozorňovali? Mnohí rodičia tvrdia, že hranice nefungujú, a že musia svoje deti trestať, aby začali poslúchať. Dovolím si tvrdiť, že jednoducho hranice nevedia stanoviť a potom ich dodržiavať sami rodičia. Ak dieťa prosím viac ako 3-krát, aby odtiaľ zliezlo, chybu robím ja ako rodič. Pri malých deťoch sú dôležité maximálne 3 slovné pokyny:

Dole. Nono na okno!

Potom k dieťaťu pristúpim a fyzicky ho zložím. Následne ako rodič viem, že musím odviesť pozornosť dieťaťa a zaujať ho činnosťou alebo ho vziať do inej miestnosti. Takto malé dieťa ešte nevie kontrolovať svoje správanie natoľko, aby odolalo silnému nutkaniu. Ak by som po Julke kričala alebo ju udrela, bolo by to zbytočné. Prefrontálna kôra, ktorá je zodpovedná za ovládanie správania dieťaťa, sa vyvíja 2 dekády (do 20-tky). Ak túto informáciu o vývoji detského mozgu viem, nenechám dieťa stáť pred oknom, z ktorého som ho dala dole alebo nebudem od neho očakávať, aby sa upokojilo, keď začne plakať potom, čo som ho z okna zložila. Pokiaľ dieťa upovedomíte, že to nesmie, zložíte ho dole a pomôžete mu prekonať plač a hnev, urobíte preňho maximum. Budujete uňho odolnosť a učíte ho prekonávať frustráciu. Nakoniec to povedie k vášmu spojeniu.

Ak vás téma hranice oslovili, odporúčam knihy: Aha rodičovství, Ako hovoriť, keď deti nechcú počúvať, Ako hovoriť, aby nás deti počúvali.

Rýchle fakty o trestoch

1. Tresty z dlhodobého hľadiska neúčinkujú. Štúdia za štúdiou ukazujú, že potrestané deti sa pravdepodobne budú opäť zle správať.

2. Tresty majú tendenciu podnecovať skôr hnev a rozhorčenie, než skutočnú ľútosť a túžbu zachovať sa v budúcnosti lepšie.

3. Tresty neriešia dôvod, prečo sa dieťa správa zle. Tresty dieťaťu nepomáhajú naučiť ho prijateľnejšie spôsoby, ako uspokojiť svoje potreby. Pocit dieťaťa, že je zlé, sa každým trestom posilňuje.

4. Keď je trest tvrdý, môže potlačiť nežiaduce správanie, ale určite dôjde k vedľajším škodám. Tvrdé tresty môžu viesť k strate dôvery, strachu, agresívnemu správaniu voči rovesníkom alebo mladším súrodencom, psychickým problémom.

Štúdia z roku 2018 potvrdila, že fyzické tresty sa spájajú s vyššou mierou agresivity voči rodičom, súrodencom, rovesníkom, spájajú sa s výskytom depresie, úzkosti, narušenia vzťahu s rodičmi a deťmi, zvýšeného užívania drog a alkoholu, spomaleného kognitívneho vývoja, nižším akademických výsledkom a vyššiemu antisociálnemu správaniu.

5. Keď trestáme naše deti, modelujeme prístup ku konfliktom, ktorý budú medzi sebou používať. Keď sa im nepáči, čo niekto robí, namiesto premýšľania o spôsobe riešenia problému vymyslia spôsob, ako ich potrestať.

Rozdiel medzi trestom a hranicami je ten, že pri hraniciach sa dieťa samé od seba správa želateľným spôsobom, pretože jeho konanie je zhodné s vnútornými hodnotami. Dieťa je kongruentné (koná ako sa cíti). Pokiaľ je dieťa motivované strachom z trestu alebo snahou o jeho vyhnutie sa, správa sa želateľným spôsobom len v čase, kedy má nad sebou kontrolu (rodiča, učiteľa) a môže mu hroziť trest. Dieťa je inkongruentné (dieťa nekoná v súlade s tým, čo vnútri cíti).

Pred tým, ako sa budete rozhodovať, či stanoviť hranice alebo trest, zamyslite sa ...

Ak sa nám niečo nechce urobiť, kto náš názor môže zmeniť? Človek, ku ktorému prechovávam hnev? S ktorým nemám dobrý vzťah? Človek, z ktorého mám strach? Alebo človek, ktorého si vážim a pri ktorom cítim, že si váži i mňa.

Čím viac budeme pracovať na vzťahu s dieťaťom, tým ľahšie bude dieťa s nami spolupracovať. Predsa aj my radšej urobíme niečo pre človeka, s ktorým máme dobrý vzťah. Tak i dieťa bude ľahšie spolupracovať s rodičom, s ktorým cíti, že ich vzťah je plný lásky, úcty a dôstojnosti.

Hranice sa viažu na pravidlá, ktoré si v rodine stanovíte. Viac o pravidlách ako i príkladoch sa dočítate v článku: Objavte techniky na zvládnutie súrodeneckých konfliktov.