Ako zvládnuť detské vzdorovanie a neposlušnosť 

Detské vzdorovanie a neposlušnosť sú prirodzenou súčasťou vývoja, najmä okolo druhého roku života, keď sa deti snažia formovať svoju identitu. Tento článok ponúka praktické tipy na efektívne zvládanie hnevu a odporu, aby sa deti učili regulovať svoje emócie. Zistíte, ako zameniť príkazy za voľby, klásť otázky a využívať hravé prístupy, ktoré podporujú spoluprácu a rozvoj samostatnosti.

Poznáte to? Neviete sa dočkať, kedy vaše dieťatko začne chodiť, potom rozprávať... A keď to príde, jeho kroky smerujú iným smerom ako očakávate a miesto pekných slov zrazu z jeho úst počuť: „Nie, nechcem. Nejdem!“ Rozplače sa kvôli drobnostiam, zrazu má návaly hnevu a zlosti kvôli maličkostiam. Chce o všetkom rozhodovať... U vášho dieťatka sa začína fáza samostatnosti (poznáme ju i pod pojmom VZDOR). Ako na dieťa v tejto fáze? Čo povedať a urobiť, aby spolupracovalo? V tomto článku vám prezradím pár tipov. 

Niektorí túto fázu nazývajú vzdor, niektorí označujú deti ako neposlušné, či nevychované a ja to nazývam fázou samostatnosti. Začína sa už vo veku 2 rokov. Mnohí rodičia zaznamenávajú začiatky tejto fázy už po prvom roku dieťaťa. Všímajú si, že ich deti mávajú návaly hnevu a zlosti kvôli drobnostiam. 

Všetko to súvisí s vývojom mozgu. V predchádzajúcom článku (Ako pomôcť deťom pri zvládaní emócií) som vám podrobnejšie písala ako funguje detský mozog. Dieťa do veku 4 rokov nie je vo väčšine situácií ešte schopné regulovať svoj mozog vlastnými silami. A to z dôvodu, že prefrontálna kôra, ktorá nám pomáha ovládať seba a agresívne impulzy, dlhšie sa sústrediť na jednu vec, plánovať budúcnosť, rozhodovať sa morálne a empaticky, ešte nie je zrelá. V tomto veku dieťa potrebuje pomoc z vonku (od nás rodičov). My rodičia by sme mali do 4 rokov pomôcť dieťaťu zvládať emócie, ktoré nemá pod kontrolou. Spôsoby, akými mu pomôžeme zvládať jeho emócie, si časom môže zvnútorniť a stanú sa jeho metódami, ktoré v budúcnosti využije. Našu výchovnú snahu môžeme ako rodičia pozorovať približne v 5 rokoch dieťaťa. 

Ešte pred tým, ako sa vrhneme na nejaké metódy a techniky, skúste milí rodičia na toto ťažšie obdobie nazrieť z inej perspektívy. Skutočná potreba tohto obdobia nie je odporovať, ale ODLIŠOVAŤ SA. Detský hnev a odmietanie je snaha dieťaťa o samostatnosť. Práve v týchto rokoch si dieťa buduje svoju identitu, spoznáva sa a vyvíja na základe reakcií, ktoré dostane od okolia na svoje správanie. Toto obdobie je živnou pôdou pre naučenie sa spoločensky prijateľných reakcií na impulzy hnevu. Tým, že sa dieťa často hnevá, my ako rodičia sa snažíme spoločensky prijateľne zvládať jeho hnev.  Je to reakcia, ktorú chceme dieťa naučiť, aby si vedelo v budúcnosti samé pomôcť. Čím častejšie dieťa zažíva tú istú reakciu na svoj hnev, tým silnejšie spoje v mozgu sa vytvoria. Čo znamená, že spôsob, akým reagujeme na dieťa počas hnevu, sa mu stane jeho vlastným spôsobom ako svoj hnev bude zvládať.  

Metódy a techniky ktoré vedú k spolupráci

Rozkazujte dieťaťu, len v nevyhnutných prípadoch.  Myslite na to, že zakaždým, keď svojim deťom niečo prikazujete, vyhrážate sa im alebo ich obviňujete, učíte ich prikazovať, vyhrážať sa a obviňovať ostatných. Môže sa nám to zdať rozumné, keď to vychádza z našich úst, ale keď počujeme rovnaký druh vyjadrovania od našich detí, je to celkom iná káva. 

Ak rodič často rozkazuje alebo používa hanlivé slová, za krátky čas sa mu to vráti. A z detských úst môžeme počuť: „Ak mi nedáš cukrík, neumyjem si zuby!“ „Buď ticho!“ „Mňa porazí.“  

Ak chceme, aby naše deti boli zdvorilé a úctivé, namiesto rozkazovania vyskúšajte techniky spomínané nižšie v texte: 

1) Možnosť voľby

Umožnite dieťaťu sa rozhodovať všade tam, kde je to možné. 

Viem, že na večeru bude jogurt. Dám mu možnosť rozhodnúť aký: „Chceš na večeru jahodový alebo čučoriedkový jogurt.“  

Chcem aby si umylo zuby: „Chceš si umyť zuby pred čítaním rozprávky alebo po.“  

Ideme von. „Chceš ísť na odrážadle, alebo peši?“

Tip: Čím menšie dieťa, tým dajte menší výber. Dvojročným deťom poskytnite výber z 2 možností. Trojročným výber z 3 možností. (V 2 rokoch sa u niektorých detí objavuje váhavosť. Raz si zvolia možnosť jeden, potom 2 a neskôr sa zas vrátia k jednotke. Je to úplne v poriadku, odznie to v troch rokoch). 

Tip2: Nedávajte dieťaťu na výber niečo, čo nechcete. Ak si môže dieťa samé pripraviť veci do škôlky, nenechávajte v skrini oblečenie, ktoré nie je v dané ročné obdobie preňho vhodné. 

2) Pýtajte sa

Pýtajte sa namiesto príkazov. Keď dieťa počúvne príkaz, jeho frontálny mozog ostáva nečinný. Keď dieťa naopak necháte premýšľať za pomoci otázok, umožníte mu zmobilizovať jeho frontálnu časť mozgu. 

Viem, že vonku prší a chcem, aby si dieťa vzalo gumáky. Opýtam sa ho: „ Je vonku sucho, alebo mokro?„ 

Dieťa odpovie: „Mokro.“ 

Pokračujem v otázke: „ A keď je mokro, čo si obujem?“

Dieťa: „Gumáky.“

3) Povedzte „Stop“ namiesto „Nie“ ... a namiesto varovania popíšte problém. 

Slovo STOP je pre dieťa viac jasné. Zároveň, keď hovoríme slovo „NIE“, zväčša sa pri tomto slove mračíme a hovoríme ho vyčítavým tónom. 

Pri slove „STOP“ máme oči viac otvorené a tón hlasu i napriek tomu, že je rozkazovací, nie je vyčítavý. 

Detský mozog ešte nevie správne chápať negácie a tak často chápe vetu: „Nebehaj.“ Ako „Bež.“

Rodič vysloví  „STOP“ a ak potrebuje jednoduchými slovami, vysvetlí zákaz. Dôležité je za zákazom povedať, čo dieťa má urobiť a nie čo nemôže urobiť. Deti je jednoduchšie presmerovať ako zastaviť ich v zámeroch. 

Dieťa chce odtrhnúť izbovú rastlinku.

Rodič: „Stop! Pozri, takto jemne môžeš rastlinku pohladkať.“

Deti skáču po sedačke. 

Rodič: „Stop! Vidím, že máte veľa energie. Bojím sa, že si ublížite.“ (popis problému). „Skákať môžete v trampolíne.“ (navrhnutie alternatívy). Ak neposlúchnu, fyzicky ich zo sedačky zložíte. 

Myslite na to, že dieťa do 4 rokov len veľmi ťažko ovláda svoje impulzy a v mnohých prípadoch je potrebné dieťa fyzicky od činnosti odviesť. Ak dieťaťu zakážem, aby strkalo ruky do zástrčky, je naivné myslieť si, že to už neurobí. Veru urobí, možno hneď, keď sa otočíte. Zvedavosť (ako pud) je omnoho silnejší ako vlastná kontrola nad týmto pudom (môže za to nezrelá prefrontálna kôra).  V mozgu dieťaťa mladšieho ako 4 roky nie sú ešte oblasti impulzov dobre prepojené s oblasťou inhibície (zastavenie konania/odolanie pudu). Trestať dieťa za to, že v tomto období neposlúchne, nie je správne. Rodič by mal vedieť, že ono sa ešte len učí ovládať sa! Namiesto trestu by bolo múdrejšie odviesť dieťa do inej izby a zaujať ho určitou aktivitou.  

4) Buďte hraví! 

Tento nástroj je veľmi efektívny. Veľmi ťažko sa však vykonáva, keď ste nahnevaný alebo podráždený.     

• Neohrabaný, pomýlený

Ak sa dieťa nechce obliekať, skúste sa obliecť do jeho vecí vy. Vydávajte smiešne zvuky a tvárte sa pritom neohrabane. Ale ak máte súrodencov, skúste tomu mladšiemu obliecť veci staršieho a naopak. Skúste dať čiapku na nohu a topánky na ruky... hravosťou dovediete dieťa ku spolupráci. Malé deti zbožňujú, keď sa ich rodičia zmenia na neschopných, neohrabaných alebo zábudlivých, keďže my dospelý sme vždy v pozícií moci a autority. Pripadá im to smiešne, keď predstierame, že netušíme, čo robíme a z nich sa stanú odborníci alebo zručnejší a rýchlejší ľudia.  

• Nechajte neživé predmety rozprávať

Ak dieťa nechce riadiť, premeňte jeho obľúbeného plyšáka na živé zvieratko, ktoré má samé riadiť a hračky sú preňho príliš ťažké. Hneď mu rado pomôže. 

• Premeňte činnosť na hru alebo výzvu 

„Ja pôjdem k autu ako Slon. Akým zvieratkom budeš ty?“

„Skúsiš vyjsť po schodoch do 5 sekúnd? 1...2...3... (Toto najlepšie zaberá na moju 2-ročnú dcéru). No nesmiete túto techniku používať často. 

„Ideme do postele. Vezmem ťa na koňa alebo poletíš ako lietadielko?“

• Používajte smiešne hlasy alebo prízvuky

Namiesto príkazov skúste na dieťa hovoriť ako jeho obľúbená kreslená postavička, ako robot, ako bábätko či športový hlásateľ. 

5) Popíšte, čo vidíte alebo povedzte to slovom 

Keď sme nahnevaní, vieme veľa a kvetnato hovoriť a často našimi slovami uraziť. Keď sa však obmedzíme na opis toho, čo vidíme, vyhýbame sa kritike dieťaťa a zameriavame sa iba na to, čo je potrebné.  

• Popis situácie 

Ak dieťa niečo vyleje, namiesto kritiky a sarkazmu („Nevravela som ti, že máš mlieko vypiť inak sa rozleje? Prečo ma nepočúvaš!“), skúste situáciu popísať. „Na podlahe je mlieko, Julka.“

• Povedzte to slovom 

Chcete, aby sa dieťa obulo. No ono sedí a obzerá sa po chodbe. Namiesto dlhého monológu o tom, ako ste mu už niekoľkokrát povedali, že sa má obuť, skúste povedať jedno slovo. „Topánky.“ Môžete pridať i oslovenie. „Julka, topánky.“ Myslite na to, aby to slovo bolo podstatné meno a nie sloveso. Inak by sa z toho stal ďalší príkaz. 

Ak chceme, aby dieťa spolupracovalo a poslúchalo v období vzdoru, mali by sme sa na toto obdobie pozerať ako na fázu osamostatňovania sa. Na obdobie, kedy si dieťa buduje vlastnú identitu a každým vysloveným „Nie“ sa snaží o odlišovanie sa od nás! Snaží sa zo seba vytvoriť jedinečnú ľudskú bytosť. 

Ak pochopíme detský mozog, porozumieme i jeho konaniu. Práve toto uvedomenie si zmenšuje mieru stresu a hnevu, ktoré u nás detské správanie môže vyvolať. Ak chceme, aby naše deti boli zdvorilé a úctivé, aby nám ani iným ľuďom nerozkazovali, nekritizovali, či nesúdili, nerobme to ani my. Miesto toho učme deti prijateľnejšie formy správania akými sú: dať na výber, pýtať sa, povedať stop, miesto zákazu, popísať problém miesto neustáleho varovania a vyhrážania sa, popísať čo vidíme, povedať to slovom miesto sarkastických poznámok či rečníckych otázok. A hlavne otočme veci na srandu. Humor uvoľňuje napätie a úzkosť a otvára nám dvere k spolupráci s naším dieťaťom.