Ako pomôcť deťom pri zvládaní emócií

Zvládanie emócií detí je výzvou, s ktorou sa mnohí rodičia stretávajú. Tento článok sa nezameriava na rýchle tipy alebo magické formulky, ale na hlbšie porozumenie detským emóciám a ich spracovaniu. Preberieme, ako funguje detský mozog a prečo je kľúčové uvedomiť si naše vlastné potreby, aby sme mohli efektívne podporiť naše deti. Dozviete sa, ako emocionálne vyčerpanie a nerealistické očakávania môžu ovplyvniť naše reakcie na detský plač a hnev, a prečo je dôležité stanoviť hranice s láskou a porozumením.

Takýchto článkov tu už bolo, že? Zväčša nám ponúkali rýchle instantné tipy, čo urobiť či povedať. Skúšali sme to. Odrecitovali sme čarovné formulky, ktoré boli písané v článku a nič. Dieťa stále plakalo, alebo ďalej zúrilo. Poznáte to?

Alebo skôr poznáte situácie, kedy by tie rady možno aj pomohli, keby sme my ako rodičia nevybuchli. Niekedy sme z toho neustáleho plaču a hnevu tak vyčerpaní, že nemáme chuť ísť za dieťaťom a znova niečo riešiť. 

Tento článok vám neprinesie rýchle kroky alebo presné slovné formulky ako na zvládanie emócií. Tento článok nesie v sebe uvedomenie si jedinečnosti dieťaťa a najmä jedinečnosti seba ako človeka. Prináša zmenu perspektívy na detské emócie. Chcem aby ste pomocou článku pochopili, prečo nefungujú rýchle insta-tipy. Ako naše nenaplnené potreby, očakávania a predstavy ovplyvňujú spôsob zvládania detských emócií. Ako funguje detský mozog a čo dokáže v útlom detstve a prečo na deti niekedy techniky zaberajú a inokedy nie. 

Detský mozog a emócie

Aby sme lepšie porozumeli detským emóciám a ich zvládaniu, mali by sme vedieť ako funguje detský mozog. 

Mozog môžeme rozdeliť na 3 časti:
1. Emocionálny mozog je najstarší mozog. Jeho úlohou je spracovanie emócií.

2. Kognitívny mozog nám pomáha logicky a analyticky uvažovať. Pomáha deťom zvoliť si pri rozprávaní správne slová.

3. Prefrontálna kôra je vysoko rozvinutá časť kognitívneho mozgu, S jej pomocou dokážeme ovládať agresívne impulzy, dlhšie sa sústrediť na jednu vec, plánovať budúcnosť, rozhodovať sa morálne a empaticky. Táto kôra dozrieva až do 20-25 roku života človeka. U bábätiek  a malých detí je zo začiatku najmenej rozvinutá.

Majme teda na pamäti, že dieťa do 4 rokov nie je samo schopné zvládať svoje emócie a to z dôvodu, že jeho mozog ešte nie dostatočne vyzretý. Dieťa v tomto období potrebuje citlivú podporu z vonka (rodičia) vo chvíľach hnevu a psychickej záťaže, aby dokázalo spracovať svoje pocity. Práve ovládanie z vonku v rannom detstve pomáha deťom pri budovaní vlastnej sebaregulácií (ovládaní sa). Až po fáze samostatnosti (najskôr v 5 rokoch) si deti vyvinú iné metódy zvládania stresu a nie sú už v takej miere odkázané na pomoc zvonku. Dovtedy je však našou úlohou primeraným spôsobom pomôcť dieťaťu.  

Ako dieťaťu pomôcť zvládať jeho emócie?

1. NAŠE POTREBY

Prvým krokom, o ktorom sa stále málo hovorí, SME MY! Aby sme mohli dieťaťu pomôcť, potrebujeme mať uspokojené vlastné potreby (hlad, smäd, oddych, sebarealizácia, ocenenie, pochopenie, láska...). V súčasnosti žijeme trendom, kedy ideme nadoraz a nevšímame si, ako sa vo vnútri cítime. Toto je práve ten dôvod, prečo určité situácie s dieťaťom zvládneme. Sú to momenty, kedy sme oddýchnutí, najedení, stihli sme si zacvičiť, strávili sme popoludnie s priateľmi mimo detí... A iné momenty nie. Najmä v čase, kedy máme neuspokojené potreby. Tie totiž spôsobujú z našej strany zníženú empatiu až agresívne správanie. Dôležitým krokom je preto: VNÍMAŤ SEBA. Napojiť sa na seba ešte pred tým, ako idete dieťaťu pomáhať. Ako sa cítim? Čo aktuálne potrebujem? 

Uvediem príklad: 

Rodič: „Vidím, že si nahnevaná. Chceš ešte ostať von, ale je čas večere a my musíme ísť.“

Dieťa: Plače ešte viac. Možno začne kopať a kričať. „Ja tu ostanem a hotovo.“

Rodič, ktorý je hladný, unavený a túži už po pokoji a oddychu, začne v tejto fáze pociťovať prívaly hnevu. Pokiaľ si však uvedomí, že ten hnev pramení z jeho vlastných neuspokojených potrieb a nie z reakcie dieťaťa, jeho hnev bude menší. V takýchto okamihoch dochádza k zmene perspektívy ‒ dieťa nie je nepriateľ, ale sme tím. 

Rodič: „Zlatko, maminka je hladná a unavená. Dohoda znela: 3x sa šmykneš a pôjdeme domov. Teraz ťa zoberiem a ideme. Ľúbim ťa.“  

My ako dospelí ste zodpovední za svoje emócie. Ak čas na ihrisku budeme naťahovať, jednoducho pri plači dieťaťa vybuchneme. Zastavme to v rozumnom čase. Moja rada znie: neodkladajte svoje neuspokojené potreby na neurčito, ale snažte sa ich naplniť aspoň čiastočne. Inak si neuspokojené potreby vyberajú daň v podobe toho, že sme na dieťa podráždení, nevrlí, rýchlejšie vybuchneme alebo sa rozplačeme a začneme sa ľutovať.  

Ďalej sú to naše očakávania a predstavy, ako dieťa zareaguje. Očakávame, že sa dieťa na ihrisku bude celý čas zabávať a my si oddýchneme? Predstavujeme si, aký ten výlet s deťmi bude super, a ony sa neustále medzi sebou hádajú? Predstavujeme si ako sa naše dieťa poteší, keď mu dáme darček a ono sa zrazu správa úplne nevďačne? Očakávame od dieťaťa isté správanie a ono sa zrazu správa inak. Čo to v nás vyvoláva? Hnev? Zlosť? Frustráciu? Smútok? Myslíme si, že je rozmaznaný? Nevďačný? Takže sme z toho znechutení? Ostaňme v kontakte s týmito emóciami. Reflektuje ich a prijmite ich. Ak si ich nebudete všímať alebo ich potlačíte, NEBUDETE REAGOVAŤ NA DIEŤA ALE NA SVOJE POCITY. 

Uvedomme si: 

Ovplyvni, čo môžeš. Nepreberaj zodpovednosť za pocity svojho dieťaťa, preber zodpovednosť za vlastné pocity. Uvedom si, že tvoje dieťa je iba spúšťačom tvojich emócií. Naozajstnou príčinou tvojich pocitov sú tvoje nenaplnené potreby, očakávania a predstavy. Ty ako rodič si nesmierne dôležitý. Buď k sebe láskavý a nezabúdaj na svoje potreby. 

2. POTREBY NÁŠHO DIEŤAŤA. 

Toto je dôvod, prečo niekedy  rodičovské techniky fungujú a inokedy nie. Pokiaľ je naše dieťa hladné, unavené alebo začína byť choré, môžeme použiť akúkoľvek techniku, no nič z toho nezaberie. Naše dieťa bude plakať, hnevať sa a jeho správanie bude nespoločenské. 

• Takže čo robiť? Uvedomme  si, že naše pocity i pocity nášho dieťaťa sú vždy v poriadku. Nediktujme, čo by malo naše dieťa cítiť a nezastavujme tieto emócie. Potlačené emócie sa vždy prejavia a to v tej najmenej očakávanej situácií alebo v čase. Určite ste to už zažili, keď sa naše dieťa „zosypalo“ za maličkosť. Stáli ste oproti dieťaťu a nechápali sme, čo sa deje... Tak to je ono. Batoh potlačených emócií, ktorý sa v ten daný okamih roztrhol.

• Nepríjemné pocity nie sú prejavom utrpenia, sú ukazovateľom nenaplnených potrieb a prinášajú úľavu. Keď sa dieťa vyplače, cíti sa pokojnejšie. Plač uvoľnil pretlak a uvoľnil i batoh emócií.

• Našou rodičovskou úlohou je určiť prioritnú potrebu v danom momente. Neznamená to, že ostatné potreby sú menej dôležité, len v danom momente nemajú prioritu. Dôležité je (a na to zabúdame), aby sa tie ostatné potreby naplnili v čo najbližšej a vhodnej dobe. 

Uvediem príklad: 

Rodič pracuje z domu a dieťa si vyžaduje pozornosť. Keď rodič konečne dopracuje, túži po oddychu, ale dieťa nástojí na spoločnom čase. Detská potreba je prioritná. Nastavím si časovač na 15-20 minút a venujem dieťaťu nepretržitú pozornosť (bez mobilu a iných rušivých elementov). Následne vysvetlím dieťaťu, že teraz potrebujete čas pre seba. Dieťa po dávke rodičovského času, ktorá naplnila jeho základnú potrebu pozornosti, bude ochotnejšie spolupracovať.

• Na ceste domov dieťa zbadá ihrisko. Rozbehne sa tam a túži sa hrať. Vy však viete, že je dieťa unavené a hladné. Niektorí rodičia dieťaťu na ihrisko ani nedovolia ísť, druhí sa dohodnú na 5 minútach a iní ostávajú tak dlho ako dieťa chce. Vo všetkých troch prípadoch dieťa odchádza s plačom...Vy ako rodič musíte vyhodnotiť, ktorá jeho potreba je prioritná. Je to hranie alebo jedlo a oddych? Ak je dieťa hladné a unavené, darmo mu budete dohovárať. Zväčša to končí hnevom a plačom. Je to z toho dôvodu, že je dieťa preťažené a nedokáže si samé pomôcť. Práve v tieto momenty potrebuje rodiča (zásah z vonku), ktorý mu pomôže s ovládaním sa. A tak namiesto rozprávania treba konať!  

Rodič: „Zlatko, cítim že si už unavený a hladný.“ (Podľa okolnosti ho pohladkáme, objímeme. Môžeme dať dieťaťu na výber ‒ Chceš ísť domov na odrážadle alebo za ruku? Chceš ísť popri rieke alebo pomedzi bytovky?) V daných momentoch môže dieťa techniku dať na výber ignorovať, pretože je preťažené. Toto sú tie momenty, kedy musíme skôr konať. Skloníme sa k dieťaťu aby sme nadviazali očný kontakt a oznámime mu, čo najpokojnejším hlasom:  

• „Musíme už ísť domov. Teraz ťa zoberiem na ruky.“ Určili sme pevné hranice, ale pri tom sme ostali k dieťaťu láskaví (sklonili sme sa k dieťaťu, nadviazali očný kontakt, oznámili sme mu hranice láskavo a úctivo). Určiť pevné hranice je v rodičovstve veľmi dôležité. No taktiež je dôležité myslieť na to, že to dieťa nemusí pochopiť alebo naše správanie schváliť. Majme teda reálne očakávanie a prijmime fakt, že keď stanovíme hranicu, dieťa môže plakať ešte viac na znak, že nesúhlasí s našim konaním. My ako rodičia by sme to mali ustáť, pretože v tomto momente potrebuje naše dieťa oporu zvonka.

My ako rodičia sa môžeme rozhodnúť, akým spôsobom pristúpime k detským emóciám. Či sa na dieťa a jeho plač budeme hnevať, či budeme naňho kričať alebo sa k tomu postavíme rešpektujúcim spôsobom. Uvedomíme si, že jeho mozog ešte nie je dostatočne zrelý a ono sa len učí sebaregulácií. 

Snažme sa prijať detské pocity, nech sú akékoľvek, pretože vďaka tomu sa naše dieťa bude cítiť milované také aké je. Oddeľme však správanie a emócie od seba. Určme, ktoré potreby sú prioritné, stanovme pevné hranice, ale s láskou k dieťaťu.  A keď je to potrebné,  konajme namiesto rozprávania. Buďme mu vzorom a ukážme mu sociálne prijateľné spôsoby ako zvládať emócie. 

A najmä nezabúdajme na seba, pretože práve naše nenaplnené potreby, očakávania a predstavy ovplyvňujú, či úspešne zvládneme detské emócie. Pozorujme sa a reflektujme. Čo nás robí šťastnými? Čo nám chýba? Po čom túžime? Zvedomme si to a pomenujme. Uspokojme si naše potreby v čo najkratšom čase a nenechajme ich zapadnúť prachom. Sme pre dieťa vzorom ako regulovať emócie.