Ako pomôcť deťom pri zvládaní emócií

V predchádzajúcom článku sme si bližšie popísali obdobie vzdoru (fázu osamostatňovania sa) a určité techniky, ktoré nám pomôžu pri spolupráci s dieťaťom. V tomto článku vám popíšem situácie, s ktorými sa môžete stretnúť v období vzdoru a možné spôsoby ako k nim pristupovať.   

Nechce odísť z ihriska

Dieťa žije prítomnosťou: „Tu a teraz“. Oznam „Ideme domov,“  značí určitý plán do budúcnosti, ktorý si dieťa bude schopné predstaviť až okolo 2 až 2.5 roka. Darmo dieťaťu v takto malom veku povieme: „Neplač, vyspinkáš sa a prídeme poobede znova.“ Pojmom ako: „poobede“, „pozdejšie“, „zajtra“, „dnes“, „o chvíľu“, dieťa ešte nerozumie. 

V prvom rade myslime na to, že deti nemajú rady presuny. Obliecť sa a ísť von a cesta ako dieťa dostať domov, vie byť poriadne náročná a zdĺhavá. Avšak vieme, že dieťa sa rado hrá a rado počíta. „Už musíme ísť. Trikrát sa šmykneme na šmýkačke a dvakrát prejdeme tunelom, dobre? Dokážeš do toľko napočítať? 

Odchodu môže napomôcť i možnosť dať dieťaťu na výber. Dieťa tak staviame do pozície aktéra (ono má situáciu pod kontrolou a ono rozhoduje): 

Rodič: „Už musíme o chvíľu ísť. Chceš sa 3x šmyknúť na šmýkačke alebo skákať na trampolíne, kým napočítame do 10?“  

Dieťa: „ 3x sa šmyknúť.“

Rodič: „Dobre, 3x šmyknúť. Budeš počítať ty alebo ja?“ 

Buďme hraví a zapojme fantáziu: 

Rodič: „Je čas ísť. Môžeme sa zahrať, kto bude prvý pri aute alebo pôjdeme k autu cúvaním?“ 

Dieťa: „Kto bude prvý pri aute.“

Rodič: „Pripraviť sa, pozor, štart!“

Nepočúva, keď naňho voláme

„Viki, večera...“ (...o chvíľu na to.)

„Viki!“ (...o 5 minút podráždeným tónom...)

„Viktorka k stolu!“ 

Poznáte to? Akoby nás dieťa ignorovalo. 

Počuť slovný rozkaz, je však zložitejšie, ako sa môže zdať. Najskôr dieťa musí rozkaz alebo oznam počuť. A keďže dieťa žije prítomnosťou, je často pohltené svojou prácou. My dospelí detskú hru neberieme ako robotu, avšak práve hravá činnosť je pre dieťa zdroj učenia a vytvárania neurónových sietí. Následne si tento oznam/rozkaz musí zapamätať, kým ho nevykoná. V poslednom rade musí vidieť súvislosť medzi slovom a konaním. A tu je podstatný rozdiel medzi chlapcom a dievčaťom. Kým u dievčat sa oblasť spracovania jazyka vyvíja skôr a skôr nadväzuje spojenie s motorickou oblasťou, mozog chlapcov ešte nie je prepojený, aby mohol tak rýchlo spracovať oznam a prepojiť ho s mobilizáciou daného zámeru. Kvôli rozdielu vo vývine mozgu, dievčatá rýchlejšie reagujú na slovné požiadavky. Chlapcom však môžeme pomôcť očným a fyzickým kontaktom (pri oslovení mu položíme ruku na plece, poprípade sa zohneme na jeho úroveň, aby nás začal vnímať). So staršími deťmi sa môžeme dohodnúť, aby nám na oznam jednoslovne odpovedali: „Počujem.“

Bije, hryzie, ťahá za vlasy...

Pri takomto správaní je dôležité uvedomiť si, že malé dieťa robí všetko pokusným spôsobom. Vo väčšine prípadov dieťa nemá v úmysle ubližovať a neuvedomuje si dobre súvislosť medzi svojím konaním a bolesťou druhého. Ono totiž dokáže vnímať veci z iného uhla pohľadu až okolo 5 roku života. To je rok, kedy sa dieťa začína správať empaticky a dokáže sa vcítiť do pocitov druhých a pochopiť ich bolesť.  

Správanie ako bitie a hryzenie sa vyskytuje i vtedy, keď deťom niekto prekáža v ich činnosti. Napríklad, keď chce dieťa vyliezť na šmýkačku a je pred ním iné dieťa. Keď chce vedierko, ale má ho niekto iný. Najčastejšie sa to objavuje u detí, ktoré ešte nie sú rečovo zdatné, aby vyjadrili svoje potreby slovami. V takýchto prípadoch je dobré, aby rodič bol prostredníkom, popísal situáciu a slovne vyjadril potreby dieťaťa. Tak učí svoje dieťa sformulovať svoje potreby do slov. 

Toto správanie sa môže objavovať i keď chce dieťa zaujať, aby si ho druhé dieťa všimlo alebo to môže byť spôsob, akým dieťa nadväzuje kontakt s druhými. I tu platí, že rodič by mal byť prostredníkom. 

„Zuzka, vidím, že si išla za Jankou. Chcela si sa s ňou hrať, že? Ak chceš niekoho osloviť, skús mu položiť ruku na rameno, pozdrav ho alebo ho oslov menom. Štípanie bolí. Pozri na Zuzku, ako sa tvári. Mali by sme sa jej ospravedlniť a povedať jej, že sme sa chceli s ňou hrať a nie jej ublížiť.“  

Menšie deti naopak fascinuje výraz tváre ľudí, keď ich uhryznú, či uštipnú. Rozšíria sa im oči, ústa otvoria dokorán a vydajú pritom pre dieťa smiešny pazvuk. Chcú vedieť, či sa tak ľudia zatvária znova, keď sa správanie zopakuje. I keď je to ťažké, odporúča sa, aby rodič zachoval neutrálnu tvár a tón hlasu. 

Tieto situácie môžeme brať ako príležitosť naučiť dieťa spoločenským pravidlám a sociálnym zručnostiam. Je len na nás, ako sa k tomu postavíme. Či to dieťaťu vrátime, či naňho nakričíme alebo ho budeme učiť, ako si toho druhého vypočuť a vžiť sa do jeho cítenia. 

Julka vytrhla vlasy Viktorke. Je dobré, keď ako rodič utíšim najskôr zranené dieťa.

Rodič: „Bolí ťa to, že?“

Viki: „Áno, veľmi.“ Uteším staršiu dcéru a potom idem za mladšou. 

Rodič: „Vidím dievčatko, ktoré drží chumáč blonďavých vlasov a vidím Viktorku, ktorá plače. Čo si myslíš, prečo Viki plače?“

Juli: „Neviem.“

Rodič: „Poď, opýtame sa jej na to. Viki, chceš Julke povedať, prečo plačeš?“

Viki: „Pretože mi Julka vytrhla vlasy. Bolí to....“

Kričí za drobnosti

Kričí, keď mu sestra zoberie hračku. Kričí, keď mu niečo odmietneme. Hnevá sa, keď sa mu nedarí obliecť. Keď nevie nájsť obľúbenú hračku. Keď, nedokáže zavrieť fixku...

Nám sa tieto situácie zdajú malicherné. Avšak detský nevyvinutý mozog vníma tieto situácie ako veľmi závažné. Pri reakcii, v ktorú dúfal, si jeho mozog vytvoril dopamín a enkefalín (molekuly radosti). Akonáhle sa to nenaplnilo, hladina týchto molekúl prudko klesla a spustila agresívnu reakciu proti najbližším predmetom alebo ľuďom. Dieťa tak búcha alebo kričí ako protest. Tieto reakcie volí kvôli nevyzrelosti obehu medzi zónami radosti, agresie a tými, ktoré ovládajú impulzy. To, že mu niečo odmietneme, vezmeme, alebo niečo nedostane - teda strata aktivuje v mozgu centrum bolesti a vyvoláva prudký pokles hladiny opiatových peptidov. Našou úlohou nie je dať dieťaťu všetko, len aby nezažilo stratu, ale naučiť dieťa prežiť tieto emócie bez toho, aby z nich malo strach. 

Dieťa má v týchto situáciách právo plakať. A my ako rodičia mu pomôžeme tým, že mu prejavíme empatiu. Uvedomme si, že dieťa to skutočne bolí a jeho mozog je v strese. Plač uvoľňuje napätie. Pokiaľ je dieťa emóciou pohltené, pomôžeme mu tým, že ho vezmeme do náručia. Objatia uvoľňujú do tela oxytocín a upokojujúce opiáty, ktoré dieťa v danom okamihu potrebuje. 

Dieťa plače/hnevá sa, keď zrazu nie je tak, ako zvykne byť!

Dieťa plače, keď mu na raňajky nalejete čaj do iného pohára. Plače, keď mu obliekate ponožky pred nohavicami. Plače, keď nestlačí ono gombík na výťahu. Plače, keď nezasvieti svetlo ono, ale vy. Plače, keď idete do škôlky inou cestou. Keď si sadnete v aute zrazu na inú sedačku ...

Je to tým, že dieťa sa sústredí na postup a my rodičia na obsah činnosti. Približne v dvoch rokoch sa u dieťaťa objavuje myšlienková predstava. Dieťa vo svojej hlave vidí obrazy. A zrazu sa vonkajšok musí podobať predstave, inak dieťa vyhodnocuje situáciu ako chaos. A toto je obdobie, kedy každá vec a každá osoba má svoje miesto a to všetko má svoj systém.

Pokiaľ je dieťa jazykovo zdatné, vie povedať, čo sa mu nepáči. No niektoré deti v 2 rokoch ešte nevedia vyjadriť svoju potrebu a tak sa prejavia krikom, hnevom, či plačom. Keď je jeho rituál narušený (jeho vonkajší svet nie je v súlade s jeho vnútorným svetom), jeho mozog zaplavia hormóny úzkosti. Preto sú pre malé deti dôležité rituály. Rituál dáva dieťaťu pocit istoty, bezpečia, dáva mu pocit kontroly. Často tieto detské rituály rodič vníma ako podivné požiadavky alebo rozmary. Avšak tým, že budeme opakovať určité rituály, vyvarujeme sa množstvu konfliktov. Pre 2-ročáka sú rituály tak dôležité, že ich stačí ohlásiť a on ich s radosťou vykoná a ochotne vám ich pripomenie.   

Namiesto: „Ideme už spať.“

Skúsme toto: „Rozprávočka, modlitbička, pusinôčka a pesnička.“ (Spánkový rituál).

Namiesto: „Ideme už domov.“

Skúsme toto: „3x sa šmykneme na hojdačke a potom dáme šmýkačke papa a pošleme pusu hojdačke a trampolíne“ (Ihriskový rituál).

V tomto článku sme sa dozvedeli, že dieťa nemá rado presuny (odchod z ihriska), ale hrovými metódami z toho môžeme urobiť zábavu. Dozvedeli sme sa , že dieťa žije prítomnosťou a býva pohltené činnosťami a to je častý dôvod, prečo nereaguje na slovné požiadavky, častejšie sa to týka chlapcov.  Prečítali sme si o tom, že najčastejším dôvodom, prečo dieťa bije, hryzie, štípe je nedostatočne rozvinutý rečový prejav. Dozvedeli sme sa, že našou rodičovskou úlohou nie je dať dieťaťu všetko, len aby nezažilo stratu, ale naučiť dieťa prežiť tieto emócie bez toho, aby z nich malo strach.

Nezabúdajme na to, že dieťa skutočne bolí jeho strata, no prejavením empatie mu pomôžeme zvládnuť tento ťažký stav. Myslime tiež na to, aké sú rituály pre dieťa dôležité (sled opakujúcich sa činností), ktoré poskytujú dieťaťu bezpečie a kontrolu nad svetom. Keď dieťaťu lepšie porozumieme a naučíme sa s ním správne komunikovať, deň bude pokojnejší a náš hnev v mnohých situáciách vystrieda súcit a empatia.