Spravodlivosť medzi súrodencami: Robíte túto chybu aj vy?

V tomto článku sa dozviete, že rovnaké zaobchádzanie s deťmi nemusí zaručiť ich šťastie a že skutočná spravodlivosť spočíva vo vnútornom pochopení vlastných potrieb a nezávislosti na porovnávaní sa s ostatnými.

Myslím, že väčšina rodičov sa snaží o spravodlivosť medzi súrodencami v snahe znížiť alebo zamedziť konflikty. Keď kúpime čokoládu jednému, tak aj druhému, aby si nezávideli. Keď pôjdem s jedným do parku, vezmem najbližšie aj toho druhého, aby na seba nežiarlili. Ale ozaj takýmto spôsobom docielime, že deti nebudú na seba žiarliť? Veru nie a ja vám hneď poviem prečo.

Z krátkodobého hľadiska nerobíme nič zlé, keď sa snažíme dať obom deťom rovnakým dielom. 

No čím viac sa snažíme byť spravodliví, tým väčšiu príležitosť pre konflikt vytvárame.

Pokiaľ obom deťom dávame veci rovnakým dielom a pristupujeme k nim rovnako, deti sa stávajú viac ostražité, čo ten druhý dostáva. Môžu sa viac zamerať na to, čo má ten druhý až zabudnú na to, čo ony naozaj chcú.

Vysvetlime si to na príklade:

Julka a Vika sú sestry. Julka má rada čokoládu a Vika nie. Ocino doniesol z roboty malú čokoládku a dal ju Julke. Keby mal byť spravodlivý, čokoládu by rozdelil alebo by kúpil ešte jednu, aby sa baby nepohádali. Neurobil ani jedno. Dostal jednu čokoládu a tú dal Julke. Viki sa spýtala, či má niečo i pre ňu. Povedal: „Dnes mi k obedu dali len túto čokoládu a ja viem, že čokoládu nemáš rada. O 2 dni máme k obedu jablko a to ti rád prinesiem.“ Viki sa potešila, pretože jablká má veľmi rada. Čo urobil manžel? Preniesol pozornosť do Vikinho vnútra, na jej skutočné potreby.

Vďaka takémuto dialógu motivujeme naše deti, aby sa orientovali viac dovnútra seba ako navonok. Učíme ich pomenovať svoje potreby a prijateľným spôsobom ich vyjadriť. Chceme aby sa v budúcnosti zameriavali na to, čo naozaj chcú a nie na to, čo majú druhí. Ako rodičia chceme, aby zistili, čo v skutočnosti chcú a potrebujú, išli si za tým a neostali zaseknuté v sociálnom porovnávaní sa. To, že deťom nosíme rovnaké veci, len aby sme boli spravodliví a aby sme zabránili konfliktu, nepovedie zákonite k tomu, že budú naše deti šťastné. Ak chceme, aby boli deti šťastné a neriešili, čo má ten druhý, učme ich rozpoznať vlastné potreby a pristupujme k nim ako k individuálnym a výnimočným ľuďom.

A začína sa to presne touto vetou: „To nie je fér!“, kedy na takúto vetu môžeme my- rodičia zareagovať tak, že sa pokúsime presunúť detskú pozornosť do vnútra dieťaťa. Skúsime pomenovať, čo sa deje v dieťati a čakáme... výsledky sa totiž nedostavia hneď.

Príklad 1 - zameranie sa na individuálne potreby

Vika: "To nie je fér. Júlia dostala bábiku a ja nie."

Rodič: "Aj ty chceš na narodeniny dostať bábiku? Napíšem si to na zoznam. Už je dosť dlhý. Budeš si môcť z neho vybrať len jednu vec. Zatiaľ tam je lego, kostým anjela, princeznovské šaty... a značím si akurát , že chceš bábiku."

Vika: "Mami tú bábiku mi tam nepíš, ja chcem kostým."

Rodič: "Dobre zlatko, značím si."

Príklad 2 - zameranie sa na individuálne potreby

Vika: "Mami, Júlia má viac syra ako ja!? Aj ja chcem toľko syra."

Rodič: "Aha, môžem ti dať viac syra, keď ho spapáš. Po dva dni totiž tvoj syr ostal na tanieri nedojedený a ja ho vyhadzovať nechcem."

(zameranie sa na spravodlivosť)

Vika: "Mami, Júlia má viac syra ako ja!? Aj ja chcem toľko syra."

Rodič: "Jasne zlatko, nakrájam ti rovnako syra ako Julke."
(Mojou reakciou by som podporila súrodenecké sledovanie toho, kto čo má na tanieri a zároveň by na tanieri ostal nedojedený syr, tak ako som to predpokladala).

Príklad 3 - zameranie sa na individuálne potreby

Vika: "Závidím, že si sa s Julkou hrala, kým som bola v škôlke. To nie je fér. Aj ja sa chcem s tebou hrať na farmára."

Rodič: "Chceš sa so mnou hrať na farmára?"

Vika: "Áno."

Rodič: "Takže namiesto kreslenia, na ktorom sme sa dohodli sa ideme hrať na farmára?"
(Tu je ten okamih, kedy vraciame detskú pozornosť do vnútra.)

Chvíľa ticha.

Vika: "No... Nie. Chcem si radšej kresliť."

(zameranie sa na spravodlivosť)

Akoby to dopadlo, keby sa hráme na farmára?

Buď by to sadlo a bol by to príjemne strávený čas, alebo by z nášho spoločného času nebola veľmi šťastná... Možno by sa pridal hnev, pretože by ju hra nebavila. V špeciálne strávenom čase by sa neuspokojili jej potreby a konflikt závisti by v tichosti eskaloval.

Túžime, aby naše deti boli šťastné, keď vyrastú, aby vedeli, čo chcú a išli si za tým, aby sa neporovnávali s druhými ľuďmi, ale aby vedeli, čo ony od života potrebujú, aby tieto potreby dokázali pomenovať. Len tak budú šťastné. Žiť či túžiť po živote druhých, ich šťastnými neurobí, pretože pre každého z nás šťastie znamená niečo iné. Každý z nás je iný. Každý z nás je jedinečný a výnimočný, keď napĺňa svoj životný potenciál, rozumie svojim potrebám a podľa nich žije.