Pre zlepšenie našich služieb používame cookies.

Pochvala vo výchove – dobrý či zlý pomocník?

24.11.2016 0 Komentár(e) Najčítanejšie,

Aj vám sa pochvala dobre počúva? Na tvári sa objaví úsmev a deň je hneď krajší. Alebo si ju nevšímate? A ako pôsobí na naše deti a ich svet?

 

Pochvala má iste nezastupiteľné miesto vo výchove detí. Avšak nie je pochvala ako pochvala. Aj tú treba vedieť správne dávkovať. Pozrime sa bližšie na to, ako primerane chváliť a za čo pochváliť, aby pochvala nebola kontraproduktívna, a čo si o význame pochvál myslia niektorí autori kníh o výchove.

 

Ako pochváliť?

Dôležité je dieťatko chváliť za jeho úsilie, snahu a konkrétnu činnosť, nie za výsledok. Vyhnite sa i všeobecným neosobným pochvalám typu „Ty si ale šikovný chlapček!“ Tieto tzv. lacné pochvaly síce pôsobia na dieťa, ale nie v takej miere ako pochvaly za snahu a nápad, ba čo viac, dieťa môže motiváciu pri tomto druhu pochvál strácať. Radosť z činnosti a túžbu objavovať svet vlastným spôsobom môžete u dieťatka podporiť práve pochvalami adresnými a veľmi konkrétnymi – napr. „Počkala si, kým som tvojho mladšieho bračeka nakŕmila, aby sme sa potom mohli spolu hrať. Viem, že si sa veľmi chcela hrať už omnoho skôr. Bola si naozaj trpezlivá.“ Snahu a činnosť dieťatka skôr opisujte a vyhnite sa hodnoteniu.

 

Autor Pavel Hirax Baričák v jedinečnej knihe Šlabikár šťastia (Dospelí deťom, deti svetu) radí: „Neprechvaľujte, radšej podporujte! Každé dieťa potrebuje pocit istoty, bezpečia a zažiť úspech, no neustále kladné či záporné hodnotenia zo strany dospelých ho obmedzujú. Je len na dospelých, či z detí stvoria kaliky neúmerne prahnúce po uznaní... Pre dobro zajtrajška by bolo lepšie, keby dospelí nechali deti rozoberať, skladať, prenášať, maľovať, proste skúmať nové veci bez toho, aby vstupovali do ich hier ako mentori. Raz nadíde čas, keď dospelí prestanú na deti nazerať cez známky, percentá, štatistiky, testy, odborné hodnotenia a začnú si viac všímať lesk v ich očiach, rozbúchané srdcia, cupitajúce nožičky, hravé prsty a nikdy nekončiaci smiech. Nemusíte im za všetko dávať sladkosť a vyjadrovať sa o nich v superlatívoch. Sú božské, zostaňte teda aj vy v strede a radšej ich podporte láskavým slovom, objatím a radosťou, ktorú si bez vyslovenia akýchkoľvek viet prečítajú z vašich pier. Všetko s mierou, ale hlavne od srdca.“    

 

Pochvalu neudeľujte automaticky, bez rozmyslu. A rovnako nepreháňajte, chváľte úprimne a deti tak budú vedieť, že vám môžu dôverovať. Malému Tomáškovi, ktorý práve detskou hatlaninkou zaspieval začiatok piesne Kolo kolo mlynské, nebudeme teatrálne polhodinu hovoriť, aký je úžasný spevák.

 

Príliš časté všeobecné pochvaly môžu mať za následok, že dieťa sa stane na pochvale závislé. Urobiť radosť rodičom, či naplniť ich očakávania, bude pre nich zásadným hnacím motorom, ale samotné nadšenie dieťaťa z činnosti sa kamsi vytratí. Chválenie prakticky za čokoľvek môže mať za následok, že dieťa sa prestane snažiť, stratí elán a nadšenie vyskúšať nové a prekonať vlastné hranice. Dieťa by malo cítiť najmä bezpodmienečnú lásku rodičov, nezávislú od pochvál.

 

Ak je dieťa často kritizované, učí sa odsudzovať. Ak je dieťa často chválené, učí sa hodnotiť. (Maria Montessori)  

 

Samozrejme je treba rešpektovať vek a jednotlivé vývinové štádia dieťatka. Napríklad pri prvých veľkých úspechoch (prvýkrát zvládnutý nočník, prvé krôčiky a pod.) chválou rozhodne šetriť netreba. Avšak i tu by bolo dobré si trošku premyslieť, ako budeme pochvalu formulovať. A keď už sa strácate v tom, ako presne chváliť, tak nadšeným povzbudzovaním typu „Ešte kúsoček! Huráá!“ vášho malého šikovníka, ktorý práve preplazil prvých desať centimetrov po vašom koberci v obývačke, isto nič nepokazíte. A nezabudnite, že i úsmev, láskavý pohľad či prikývnutie zanechajú v dieťatku tú správnu rezonanciu, že mamička a otecko ma podporujú.

 

Sebavedomie a pochvala

Aj vy ste prívržencom rovnice - viac pochvál rovná sa viac sebavedomia a väčší výkon? Najnovšie poznatky však ukazujú, že táto rovnica až tak veľmi nefunguje. Pri neúmernom chválení deti začnú podávať minimálny možný výkon, za ktorý môžu byť pochválené a klesá motivácia a prirodzená schopnosť tešiť sa. Na druhej strane absencia pochvál v detstve, kedy dieťa nebolo s láskou chválené a oceňované zo strany rodičov, môže vyústiť do neskoršej prílišnej závislosti od uznania druhých. Opäť platí: zlatá stredná cesta.

 

Čiastočne sa téme - sebavedomie v kontexte pochvál, venuje aj americká rodinná poradkyňa a terapeutka Naomi Aldort vo svoje knihe Vychovávame deti a rastieme s nimiDieťa nezískava pocit dôvery tým, že sa mu všetko podarí, ale tým, že jeho rozhodnutiu dôverujete. Buďte s ním a zdieľajte jeho radosti a strasti, aby sa naučilo vychádzať s najrôznejšími stránkami života. Namiesto pochvál a inej manipulácie, prijímajte jeho nápady s radosťou a zvedavosťou. Vyhnite sa pochvalám, namiesto toho reagujte na pocity, ktoré dieťa prejavuje a zdieľajte s ním jeho radosť. Chváliť deti za správanie a úspechy („Som taká pyšná, že si vyhral prvú cenu“) vedie deti k tomu, že sa o niečo snažia len kvôli pochvalám a nie kvôli sebe. Dieťa urobí čokoľvek, aby ste ho pochválili a môže sa stať závislé na vonkajšom súhlase a prijatí, podmieňovanom dosiahnutými úspechmi. A tak paradoxne môžu pochvaly  a odmeny znižovať jeho sebavedomie rovnako ako kritika. 

 

Aj o tom, ako sa na čarovný svet pochvál pozerajú vo Francúzsku, hovorí vtipná kniha A dosť! od autorky Pamely Druckerman. Francúzi si s pochvalami veľkú hlavu nerobia, inštinktívne vedia, kedy dieťa pochvalu potrebuje, ale vedia aj to, že ak budú chváliť príliš často, nenechajú ho žiť. Neveria, že pochvala a nekonečný obdiv sú vždy na úžitok. Veria, že deťom rastie sebavedomie, ak sa im podarí zvládnuť nové veci, prekonať prekážku. Pochvalu za to nutne nepotrebujú. V určitom veku Francúzi prestávajú deti chváliť len preto, že prehovoril. Pochvália ich, ak hovoria správne.  

 

Ešte príbeh s pochvalou

Na ihrisku som raz videla jedno staršie dievčatko, ktoré sa u každého dospelého ihriskového „novoprišelca“ dožadovalo, aby pozorne odsledoval jej niekoľkonásobné zošmyknutia sa po šmykľavke. No a samozrejme pozorovanie muselo byť zakončené patričnou dávkou obdivuhodnej pochvaly zo strany pozorujúceho. Jedným okom som ju sledovala a uvedomila som si, že z toho šmýkania vlastne vôbec nemá radosť. Nemala na tvári ten rozjašený úsmev či výraz sústredenosti, ktoré vidieť u iných deťoch. Zmyslom celej jej aktivity bola pozornosť a pochvala. Skúsila som vybočiť z radu a nepochváliť ju, vlastne som jej len popísala to, čo urobila. Reakcia bola takmer okamžitá. Vypleštila na mňa tie svoje detské očká, že či to myslím vážne a dala mi ešte jednu šancu na nápravu. Neprešla som. Jej prekvapenie a nepochopenie môjho iného prístupu rástlo s rozširujúcimi sa zreničkami ako nafukujúci sa balón. A ako to skončilo? Už sa odo mňa a mojej dcéry, až kým sme neodišli z ihriska, ani nepohla. Asi bola zvedavá, čo ešte zaujímavého zo mňa „vypadne“. Či to bol dôsledok prehnanej chvály alebo naopak absencie pochvál, to si hodnotiť veru netrúfnem.   

Je na každom rodičovi, či sa vyberie cestou častých pochvál, pochvál primeraných alebo chválu nahradí inými povzbudeniami a uznaním. Tak, či onak, každý chce pre svoje dieťatko to najlepšie.

 

A vy? Ktorú cestu si vyberiete? 

 

 

 

Napíšte komentár